(Ne)recenzia: DriveClub

Už dávno neplatí, že ak je hra hodnotená v stave, v akej sa k nej dostanú aj zákazníci, čo je obyčajne po vydaní, že výsledný verdikt bude jediný a finálny. V skutočnosti recenzia zastará rýchlejšie ako hra samotná. Tá je obvykle formou aktualizácií udržovaná pri živote niekoľko mesiacov po premiére, text prestane byť pre určitú skupinu hráčov relevantný, povedzme, aj zajtra.

Proces recenzovania sa líši médium od média a nebudem ho rozoberať. Rozhodujúce sú dva faktory: podmienky, v akých hodnotiaci proces prebieha a obdobie, kedy prichádza recenzent s kópiou hry do kontaktu. Aj v ostrej prevádzke sa obyčajne stáva, že nápor fanúšikov nezvládajú práve služby, na ktoré sa hra spolieha, a na ktorých stojí.

Možno ste zachytili, že hra DriveClub do ponuky programu PlayStation Plus, odmeňujúc členov hrami zadarmo, nebola zaradená, že počas prvých dní sa nebolo možné pripojiť online a že komunikovať odmietala aj oficiálna aplikácia pre mobilné platformy. Štart DriveClub bol problematický a odsudzovaný.

Vráťme sa však na úplný začiatok. DriveClub nie je možno hrou, o akej ste počuli. Neprší v nej ani nesneží; stane sa tak v najbližších týždňoch a spolu s tým bude zahájené šesťmesačné obdobie, kedy budú vychádzať pravidelné obsahové rozšírenia – zdarma aj za poplatok.

Ja som mal možnosť DriveClub odohrať v období, kedy sa do svetových rebríčkov zapisovalo pár stoviek ľudí. Mal som šťastie a podporu skvelých ľudí zo Sony. Za to im ďakujem.

DriveClub má obrovský sociálny presah. Asynchrónne výzvy tvoria pilier súťaživého charakteru tradičného arkádového racingu s licencovaným vozovým parkom a fiktívnym prostredím inšpirovaným reálnymi lokalitami. Skutočné modely vozidiel sa preháňajú v autenticky spracovanom a vizuálne bohatom prostredí, ktoré by ste na mapách darmo hľadali.

Chcem, aby článok zostal čo najrelevantnejší, preto sa nebudem venovať obsahu hry ako takému ani aké techniky používa pre motivovanie hráčov, ani to, aký je jej aktuálny stav. DriveClub je pre mňa zásadnou hrou a som rád, že je rovnakého názoru aj racingový expert Vašek Rybár (rozhodne si jeho recenziu prečítajte).

Skôr než vysvetlím, prečo tomu tak je, potrebujem sa zastaviť pri autorskom tíme. Evolution Studios opakovane dokazujú, že pravidlá žánru sú na to, aby sa buď rúcali, obchádzali alebo ignorovali. Evolution Studios dokázali úspešne vyvrátiť presvedčenie, že na štartovné pole sa musia postaviť výhradne vozidlá rovnakej triedy a že ich pneumatiky sa musia dotýkať iba antisepticky statických tratí a nie sklobetónových stien kolabujúceho mrakodrapu.

Napriek tomu, že ma naučili počúvať poriadny drum & bass, v úvode DriveClub kapitulujú a hudbu úplne vypínajú. Pokiaľ si ju sami nezapnete, nebudete ju počuť vôbec počuť, ozvučené je iba v menu. Podobne ako u basovo bohatej elektroniky z dunivého MotorStorm Apocalypse (Klaus Badelt & Elite Force), je soundtrack pôvodný, neobsahuje žiadne licencované skladby. Je výborný na samostatný posluch aj počas stúpania do kopcov, kde so zapadajúcim slnkom cítite, ako klesá teplota vonku.

U DriveClub tak dochádza k zaujímavej situácii; soundtrack sa dostáva priamo do konfliktu s reprodukciou motorov. Zo začiatku je prejav hatchbackov zastrený pneumatikami, no s príchodom dravších vozov, sa derú vopred také detaily ako jasne počuteľné rozdiely medzi osem a dvanásť valcovým motorom. Keď budete počuť, ako odfukuje turbo a surovo akceleruje Zonda R, podvedome si pridávate na hlasitosti. Stačí sa započúvať do fantastického prejavu Ferrari F12berlinetta.

V DriveClub sa berie ohľad na to, odkiaľ prichádza zvuk a odkiaľ ho počúvate (či ste v aute, nalepený na čelnom skle alebo sa dívate na zadok). Ak ste nikdy nepochopili, prečo sú tak obľúbené testy akcelerácie v tuneloch so stiahnutou strechou, hra vám to ozvenou dokonale vysvetlí. Zvuku v DriveClub sa nedá nasýtiť. 

Dobre, ale zvuk predsa nemôže urobiť z DriveClub zásadný racing, nie? Súhlasím, i keď mám zvukovú banku motorov AMG stiahnutú v telefóne. DriveClub mi už v úvodnej sérii pretekov ukázal, prečo je mi ďalší letný festival (= Forza Horizon 2) ukradnutý.

Evolution Studios označili medailové pozície za nepovinné ciele, zbavili sa prežitku, že v každom preteku je dôležité poradie na konci preteku. V DriveClub nenájdete tradičných pomocníkov alebo charakteristickú ideálnu stopu (objavuje sa iba vo výzvach). Všetky ukazovatele, vrátane rýchlosti sa dajú vypnúť. Aj spätné zrkadlo, notifikácie, otáčkomer, mŕtve uhly.

V diskusiách často dochádza k tabuľkovým porovnaniam, kde hrajú prím súčty tratí (nezabudnite na obrátené a zrkadlové varianty!), áut a zoznamu herných režimov. Takéto porovnania sú v poriadku, často sa ale zabúda na jednu vlastnosť. A je rovnako merateľná ako papierové údaje. Dokonca by som povedal, že je pre vyvodenie záverov smerodatnejšia.

Pomalým predklonom dobrzďujete, blížiaca prekážka skriví tvár grimasou, nakláňaním tela pôsobíte na odstredivú silu vytláčajúcu auto z apexu, keď sa pneumatiky dostanú na štrk mimo asfaltu, prižmúrite oči a zapojíte lakte. Akcelerujete spokojným vyrovnaním tela. Ramená a ruky sú opäť pripravené zabezpečiť čo najrýchlejší prejazd ďalšej zákruty. Pre istotu si ale sadnete bližšie k obrazovke.

Pocit z jazdy v DriveClub je úžasný a to bez ohľadu na typ auta a jeho pohon. Dokáže ho sprostredkovať nielen pri subjektívnej kamere (z nárazníka) aj z tretej osoby (pohľad spoza auta). Hra zachováva správne proporčnosť na všetkých objektoch a pri vysokých rýchlostiach dochádza k pocitu zužovania trate.

Mieru imerzie nedefinuje iba jedna časť hry. Silné stránky môžu zamaskovať tie slabé. Zvuk dokáže zakryť nedostatky alebo odviezť pozornosť aj predať ilúziu jazdenia na vysnívaných autách vo fiktívnej krajine. Keď jazdím v DriveClub, neovládam auto, ale sedím v ňom. Som tam.

A je tu ešte jedna drobnosť: fantastické trate z bodu A do bodu B. Geniálne spracované, vizuálne bohaté, s mimoriadne živým prostredím, čo sa netýka iba simulácie oblačnosti, vetra a slnečných lúčov prenikajúcich cez atmosféru (sorry Destiny, ale DriveClub ťa prekonal), ale aj takých hlúpostí, ako sú rozsvecujúce sa neóny pouličného osvetlenia, odrazové sklíčka na krajniciach, reflexné plochy na dopravnom značení alebo lietajúce vrecká od zemiakových lupienkov.

DriveClub mi pripomenul dni strávené za volantom Testarossy na štvorsegmentovej trati natiahnutej v alpskom prostredí. DriveClub je pre mňa prvým Need For Speed. Luxusné autá a bezstarostná jazda bez stopiek, značiek, súperov.

Chýba tomu maličkosť, aby sa dalo stiahnuť okienko a ten rev motorov v tuneli počuť bez nutnosti prepínať kameru.

Reklamy